 |
CESTA PO JUŽNEJ AMERIKE
19.január 2006 - 9.marec 2006
strana: 1 - 2 - 3
Chile
35.deň
So šťastím ma berie autobus smer Chile a ešte predobedom vystupujem pri vstupe do NP Puyehue. Kraj je o poznanie iný, prechod hranicou vlhkým lesom s prevalujúcimi sa oblakmi a hmlou nad zeleným peklom zodpovedá 5000 milimetrom vodných zrážok za rok. Opäť rozhodnutie na rýchlo jeden deň venovať tomuto národnému parku a rovnomennej sopke, ktorú by bolo škoda minúť. V parku som presne 24 hodín, v hostinci kupujem nejaké jedlo a spočiatku červenými tyčami značeným chodníkom vyrážam lúkami plnými kravincov na sopku. Prevýšenie na vrchol je asi 1800 metrov, v polovici je chata, kam vystúpam hustým vlhkým a studeným lesom, poprchá, pot sa nevyparuje, nohy sa zabárajú do vrstvy mokrého starého lístia, všetko obrastené machom. Keď prichádzam k refugiu, leje, prichádza anglický párik, Čech a Holanďania, všetci aspoň na dva dni. Dá sa výlet spraviť aj na koni, ako Chilania predo mnou, ďalej sú tu jazierka s termálnou vodou, sopečné polia s gejzýrmi, za deň sa to však stihnúť nedá. Ja chcem nocovať na sopke, preto nepotrebné veci nechávam v refugiu a nalahko idem hore, počasie je výrazne premenlivé, predkopávam v štrkovom sopečnom teréne, keby nastala hmla, značky nie sú, len občasné pyramídy z kameňa. V noci na vrchole najprv prší, fúka vietor zo všetkých strán, nadránom sneží. To ráno ale stojí za to.
36.deň
Jedno z najkrajších v mojom živote, obloha plechová, všade podo mnou more oblakov, z ktorých trčia vrcholce sopiek – Osorno, Puntiagudo, Tronador, Lanin. Oblaky sa prelievajú do krátera plného snehu, hoci na hrane sneh nie je. Ukazujú sa jazerá medzi horskými hrebeňmi, oblaky sa postupne dvíhajú. To je spoka Puyehue - som tu úplne sám, bez jedinej helmy či farebného overalu Villarici. Nadol zbehnem rýchlo a za chvílu sa veziem do Osorna, odtial do Puerto Varas. Špicaté Puntiagudo s odstreleným vrchom a najmä pravidelný kužel Osorna so snehom na vrchu ma lákajú, jednodňový výlet z Varas však stojí asi 330 dolárov, pretože som sám v celom meste s podobnými plánmi na nasledujúci deň. Počasie tu býva velmi nestabilné, vulkán Osorno má 300 daždivých dní v roku, výstup je rizikový, aj keď počasie ďalší deň bolo prekrásne. Riskovať som nechcel a ani na jazero Todos Santos som nešiel.
37.deň
Miesto toho som sa rozhodol pre NP Alerce Andino, menej navštevovanú lokalitu s vysokými, sekvojam podobnými stromami Alerce, ktoré dopadli v Amerike ako cédre na Blízkom východe. Cez Puerto Montt lokálnym busom na križovatku Lenca. Vstup je však dosť ďaleko – 7 km nie moc zaujímavým údolím, prvý Alerce ešte niečo vyššie. NP Huerquehue je určite príťažlivejší, teplejší a šlapanie je kratšie a menej otupné. Stromy sú úžasné a okolitý les je džunglou mierneho pásma, kde mimo chodník sa nedá prejsť ani 10 metrov. Tie najvyššie stromy sú ale v neprístupných častiach parku, celkovo som našlapal 30 kilometrov. Som na najjužnejšom bode mojej cesty, na -43° stupni šírky, 3000 kilometrov od La Paz, mám ešte 10 dní, to chcem ale stihnúť ešte Peru a čo najviac po ceste. Preto zaspávam v pohodlnom čílskom autobuse, ktorý ma prenesie do úplne iného sveta.
38.deň
O piatej ráno ma vysadzujú v Talca, kde chcem absolvovať najvydarenejší jednodňový trek v tejto časti Chile – podla LP. Oželel som Antuco, Chilán a ďalšie NP po ceste. O deviatej stojím pred bránami národného parku Lircay v teplej polosuchej oblasti s množstvom jašteríc a píniam podobnými ihličnanmi, cesta vedie ponad dolinu s výhladom na zalesnené kopce, les postupne ustupuje so suchej náhornej časti na vrchu s bazaltickým plató nejasného vzniku. Tatransko-alpský ráz kraja je však o poznanie teplejší a vyprahnutý, hlboká dolina a panoráme vulkanických vrcholov dominuje Descabezado. Jeden deň tu myslím stačí, pohodlnejšie by ale bolo tu prespať. Ja chcem byť však zajtra v La Serene.
39.deň
Cestovanie naberá frenetické tempo, ktoré by mi asi nikto netoleroval, ráno vystupujem v La Serena a cez Ovalle idem do Vale Encanto, ktoré som pred dvoma rokmi obišiel. Santiago de Chile som obišiel i tentokrát, možno nabudúce. K údoliu Encanto je to „len“ päť kilometrov okolo hriadok s Alfalfou, zošúverený chlapík ma víta ako prvého návštevníka a láskavo vysvetluje nezrozumitelnou španielčinou všetky náležitosti. Sám blúdim pod stromami a medzi kaktusmi na vysušených pahorkoch, kde na kameňoch pátram po najznámejších čílskych petroglyfoch. Postupne sa ukazujú záškolácke kresby postavičiek s anténkami a záhadné kruhy pripomínajúce kalendár. Údolie je vyhriate ako pec a prechádzka je prekrásna. Potom sa idem osviežiť do neďalekého termálneho kúpaliska (LP) z ktorého sa vykluje hotelový bazén s jemne minerálnou, nie moc teplou vodou. NP Fray Jorge už nestihnem, doprava na krátke vzdialenosti je nelahká, NP vyžaduje aspoň jeden deň a nie podvečernú zastávku a na noc tam ludí nepúšťajú. Preto sa idem ešte okúpať v mori v La Serene za gýčovou alejou paliem s majákom. Nasadám do predraženej prvej triedy dialkovej linky, lebo dva dni čakať je pre mňa nemyslitelné, všetko ostatné je totiž vypredané.
40.deň
Ráno v púšti Atacama nemôže byť iné ako horúce a suché, v klimatizovanej came je však velmi príjemne. Púšť ja absolútne holá, vykydnuté kopy kamenia z tatroviek popri ceste pôsobia prirodzene, občasné budovy a komíny povrchových baní sú nadobro zaprášené a splývajú s okolím. Magická ruka Atacamy vynaliezavého architekta oživuje túto pustinu, jedenásť metrová betónová socha je skvostná, hoci len z okna ubiehajúceho autobusu. Míňame Antofagastu a akoby tou istou krajinou prichádzame s meškaním do Calamy, kde už nestihnem najväčšiu otvorenú baňu na meď na svete – Chuckicamata. Calama nemá čo viac ponúknuť, čas si krátim hladaním jediného kníhkupectva, zrejme tu pasáci s kamarátkami moc nečítajú. Večer mi ide autobus do Arici. Toto je menej zaujímavá časť cesty krajinou, ktorú už poznám, je to ale najrýchlejší dopravný koridor na sever. Cez Saltu a Villazón by som musel prechádzať cez Andy – pomalé cez Mendozu, vypredané cez San Pedro.
Bolívia
41.deň
Ráno v Arice som už zažil a cestou do La Paz väčšinou pospávam. Nemám šťastie na trekerov, s ktorými by sa dalo rozprávať. V La Paz ten deň končím, lebo je tu Karneval a všetko žije touto udalosťou, doprava nefunguje. Copacobana čaká teda na zajtra, karneval je ale úžasný, je tu niekolko sprievodov v rozličných častiach mesta, kostýmy, hudba, plné ulice ludí a jedla. Vyzdvihujem veci, čo mi zanechal Žilo v penzióne Naira, kde sme spali pred 6 týždňami jednu noc – servis zadarmo! Nemôžem tomu veriť, nechcem vedieť, čo by si za podobnú službu pýtali slovenskí hotelieri. Tak pridávam stan, pokazený foťák a ďalšie veci, veď mastný bakšiš ich neminie, aj keď ho nečakajú. Úžasná Bolívia. Potom sa oddávam jedlu tak ako ostatní tancu a pitiu. Nech žije karneval. . . Mňa čaká ťažká úloha . . . Peru za šesť dní.
Peru
42.deň
Štyridsiaty druhý deň som toho vela precestoval, ale moc som toho nestihol. Cesta z La Paz do Copacabany pri jazere Titicaca bola dlhá, na začiatku s prekrásnymi výhladmi pri konečne lepšom počasí na obrovské Illimani za La Paz a pyramídu Huayana Potosí, zrejme mi už nezostane čas, porátať sa s ňou. Zdržanie je na prieplave na jazere, kompa preváža autobus zvlášť od cestujúcich, počasie je tu o niečo horšie, farebnosť modrej vody a zelených kopčekov okolo jazera s terasovitými poliami nie je natolko očarujúca. Copacabana s jedinou bolívijskou plážou má skôr provinčný charakter ako punc dovolenkového strediska. Pre zlé počasie odkladám Isla del Sol (nepôjdem tam predsa keď je komplet zamračené), poprchá, políčka sú miestami biele - údajne ráno husto snežilo a všetko bolo zakryté snehom. Beriem taxík na peruánsku hranicu, ďalej lokálnym autobusom do Puna, jazero je obývané súvisle - políčka sa striedajú s domami - väčšinou nedostavanými s roxormi na vrchu ako v celej Bolívii. Puno - moment rozhodnutia, počasie je ešte horšie, odkladám Floating Islands a idem do Arequipy. Cestujem s Američanmi, ktorí majú relatívne prehlad a dá sa s nimi baviť celú cestu. V Arequipe pre meškanie už nevybavím organizovaný výlet ani do Vale Colca (minimálne 2 dni s agentúrou) ani výstup na sopku. S velkou dávkou šťastia ale z penziónu, kde bývam ráno vyrážajú dvaja Holanďania na Chachani. Program na ďalšie dva dni je teda jasný.
43.deň
Denný program je velmi jednoduchý. Ráno ideme nakúpiť do obchodu pred, ktorým nám zastali, kde sú trojnásobné ceny, zato žiaden nakupujúci Peruánec, taktika je jasná. O desiatej už uháňame ďalej v džípe - asi 100 kilometrov až na sopku, počasie je zlé, moc toho nevidno, to sa ale spraví. Šoféruje žabák, vyhodí nás už pekne vysoko na nástupe. Dvaja Holanďnia vyrážajú na prvú šesťtisícku a začínajú pekne zostra, spolu s vodcom Richardom, ten tu bol však už asi sto krát. Po hodinke sme v základnom tábore pod Chachani, rozkladáme stany, Richard varí, máme celé poobedie pred sebou. Občas sneží, všade oblaky, má sa vraj vyčasiť. Spať ideme okolo šiestej, čo moc ale nejde, Vyraziť treba zavčasu.
44.deň
Budík zvoní o druhej. Mám pocit, že je to bláznovstvo, čo budeme za tmy robiť hore? Záklaďák je vo výške 5200 - 5300 metrov. Rýchlo jeme, Richard varí čaj, berieme nejaké veci, mačky, cepín, zapalujeme svetlá a o tretej vyrážame. V husacom rade i tempe kráčame nahor, najprv po skalách tatranským terénom, potom nastupujeme na sneh, zatial bez mačiek. Vyjdeme do sedla, prechádzame zo severnej na južnú stranu, odkial krásne vidieť spiace svetlá domov a ciest Arequipy, chýba tomu pohyb a zvuk, vietor nefúka. Snehu je tak akurát, idem posledný, ale nemám dojem, že chodník je vyšlapaný. Holanďania v dobrom tempe stíhajú Richardovi, občas prehodia slovo. Súc poučený Licancaburom nechávam na seba v úsekoch čakať. Tranerzujeme prvý vrchol Fatima, nasadzujeme mačky, terén je strmší, ideme hore, dole, traverz v tme nie je príjemný, našťastie nevidíme skaly pod nami. Obtáčame sa postupne smerom k juhu do sedla, odtial napriamo prechádzame na druhý vrchol Angel, už začína svitať. V polovici traverzujeme do sedla pod Chachani. Je to dlhý a nepríjemný úsek, raz - dva, vpich, tri štyri - vpich, cepín treba používať ako zábradlie. Meníme pozície, predšlapávam lepšie chodník Holanďanom, ktorí spomalujú. V sedle je príjemné ráno, oblý vrchol Chachani (6054 m) podobný tým vo Fatre je rovno pred nami, posledných 200 výškových metrov. Ide sa skvele, s Richardom sa dobiehame, šlapeme stopu do čerstvého ligotavého snehu, v dolinách je hmla nad Arequipou opar, obla ky a možno aj dážď. Niečo vlavo z oparu trčí El Misti a Pichu-Pichu, Ampato len nezretelne opačným smerom. Hore sú symbolické kríže, je osem hodín, vietor stále nefúka, je velmi príjemne, zážitok ako Silvestrovská turistika. Prichádzajú Holanďania, dosť nadoraz. Cesta dole je však nepríjemná už aj pre mňa, traverzy sú ubíjajúce, chceme byť už dole, ale ide sa pomaly, až záverečnú pasáž možno zdusaťraz-dva. Počasie sa opäť zhoršilo, je zima, vietor, sneží, v džípe sa chce spať. Po návrate rýchlo kupujem lístok do Nazcy a podvečer mám čas. Rozhodujem sa pre múzeum Juanita z Ampata, velmi zaujímavá expozícia chladom konzervovaných múmii z Ampata, objavených pri roztopení ladovca teplom výbuchu prilahlej sopky, kde pri podobných erupciách pred 500 rokmi obetovali Inkovia so cťou a krutosťou im vlastnou mladé panny z najlepších rodín, aby si udobrili božstvo - hory. Po delikátnej večeri však unavené telo pýta regeneráciu, nasleduje zlatý moment expedície - peruánska sauna. Miestnosti pomerne velké, s ohyzdnými radiátormi, miesto dreva béžové kachličky, priamo v saune studená sprcha, dýcha sa teplý vzduch, citronáda skvelá, len keby na gringa tak nečumeli. Parná je však excelentná, ladená do modra a dostatočne teplá a zadúšajúca. Cesta na stanicu - opäť Daewo Tico, v Arequipe je ich snáď milión, na hlavnom námestí iné auto ani nevidíte.
45.deň
Zobúdzam sa pred Nazcou, okolo je púšť. Atacama tu pokračuje popri pobreží na sever, na relatívne úzkom pruhu medzi horami a morom. Ciele v Nazce sú jasné - svetoznáme obrazce a línie spolu s hrobmi dávnej civilizácie zo siedmeho storočia nášho letopočtu, ktorá ešte okrem keramiky po sebe už toho moc nenechala. Nazca - do roku 1911 neznáma dedina, po prvom prelete pilata nad nazcanskou plošinou magnet pre archeológov a potom turistov. Stále nie je jasný ale zmysel obrazcov a línii, kedže ich nevidieť zo zeme. Obrazce sú naozaj úžasné, vykreslené s eleganciou neznámych umelcov, jemnou linkou svetlejších kameňov. V meste je mnoho spoločností, ktoré ponúkajú lety na športových lietadlách pre 5-8 ludí, na mňa sa nalepil mládenec hneď na stanici a nebol čas váhať, o dve hodiny som už sedel vedla pilota. Že o chvílu sa vypotácam z kabíny zelený, plný dojmov a s plným sáčkom som netušil, v sprievode podobne rozbitých Nemiek. Len Japonci na zadných sedadlách si vychutnali každú obrátku nad obrazcom a pri fotení sa im tlačili do očí slzy od smiechu. Keď som sa spamätal, navštívil som ešte nazcanské hrobky - pekne rekonštruovanú neďalekú archeologickú lokalitu Chauchila na piesočnej planine - hrobky s inštalovanými sediacimi múmiami a pohrebnými predmetmi, zato s tisíckami neidentifikovaných rozhádzaných kostí medzi expozíciami. Večer v Nazce bol velmi príjemný, po západe slnka sa príjemne ochladí a možno sa venovať kulinárskym špecialitám, ktoré neviem ako sa volajú, ale sú skvelé, zároveň s hudbou a sprievodom pracujúcich z vedlajšieho mesta, ktorý mali akurát fiestu. Ubytovanie nezháňam, zajtra ma čaká Cuzco.
46.deň
Na najznámejšie miesto v celom Peru - bývalé hlavné mesto Inckého Impéria s neďalkým Machu Picchu mi zostáva poobedie a večer. Cesta sa opäť pretiahla, čakáme pri rozvodnenom potoku, ktorý zaniesol cestu kameňmi a pieskom, pomaly sa štveráme nekonečnými serpentínami po zelených pahorkoch a zostupujeme do tisíc metrových dolín, našťastie po dobre asfaltovej ceste. Prvý i všetky ďalšie dojemy z Cuzca sú velkolepé, červené strechy, oranžové domy, široké bulváre, zachovalý stred mesta bez šeredných presklených novostavieb, naokolo zelené pahorky a modré nebo. Len v samotnom meste je vela kostolov, ktoré sa oplatí navštíviť, alebo aspoň vidieť, a už len v blízkom okolí sú početné ruiny, pozostatky Inckých kultových miest i svetských stavieb. Machu Picchu nestíham navštíviť, ale lúto mi to nie je. Hemží sa to "turistami", v tomto období väčšinu času prší a všetko je v oblakoch. O cene ani nehovorím, 100 dolárov za jednodenný výlet je zderstvo a tolko to hodné nie je. Preto obehnem pár kostolov, niektoré sú otvorené, so zrkadlami, ktoré mali priťahovať Indiánov, monštrancie z čistého zlata a drahokamov, priestranné koloniálne nádvoria prilahlých kláštorov... Potom vyrážam opäť na koni na poobedný výlet na 5 blízkych ruín (Puca Pucara, Tambo Machay...) s tradičou Inckou architektúrou, na milimeter presne vytesanými kameňmi, ktoré zapadajú presne do seba. Sprievodca je opäť mladý chalan, trpezlivo čaká kým sa prechádzam po náleziskách až v jednom momente zmizne aj s mojím koňom, hoci som mu slúbil nejaké drobné navyše. Zvyšok výletu idem preto pešo, som už blízka Cuzca, pri poslednej, najväčšej pevnosti - Sascayhuamán už je prakticky tma. V noci je však pevnosť krásne nasvietená a obrovské kamenné bloky prepletené do vysokých múrov vnímam v tichu, bez húfov hlučných turistov, čo sa sem už ráno iste nahrnú. Ja však ráno musím byť pri Titicace. Večer sa prejdem mestom, uličkami s Inckými základmi a španielskymi dostavbami, mesto je krásne, len keby neboli početné reštaurácie a bary plné gringov, ktorí tu v horúčke cestovania oslavujú a popíjajú s pocitom, že spoznávajú Peru.
Bolívia
47.deň
Posledný deň netrávim oddychovou prechádzkou La Paz, ako som predpokladal na začiatku. Začínam v autobuse z Cuzca do Puna, kde prichádzam skoro ráno s jasným cielom - pohrebné veže Sillustani alebo plávajúce ostrovy Uru. K prvému sa chodí poobede a v autobuse nebol nikto, kto by o vežiach vedel alebo prejavil záujem ísť, preto sa nechám na bicyklovej rikši odviesť do prístavu, odkial loďkou nakoniec vyrážame. Stojí ma to hodne nervov pre pomalosť a vypočítavosť s akou miestni úradujú, ostrovy sú úžasné, pár kilometrov od pobrežia plávajúce kopy stále znova nasekanej a usušenej trstiny, z ktorej vyrábajú príbytky, lode, povrazy, pálenku a ktorá sa dá aj jesť. Stará kultúra, žijúca storočia na jazere v čiastočnej izolácii a nezávislosti od pevniny, je to svet pre seba, kde strávim hodinku, alebo si raz kúpim víkendový domček z trstiny, ale život tam - plynie velmi pomaly. V chvate cestujem známou cestou späť, konečne vchádzam do Bolívie a prichádzam do Copacabany. Posúvam si hodinky a zisťujem, že poobedná hodina odchodu lodiek na Isla del Sol je vlastne už preč a nemám inú možnosť ako po vlastnej linke najprv taxíkom na poloostrov Yampupata a potom člnom na ostrov, kde strávim miesto jeden a pol dňa len jeden a pol hodiny. Malý ostrov plný zálivov, kopčekov a Inckých ruín v južnej časti doslova prebehnem, je to však silný zážitok napriek krátkosti času . . . prejsť okolo ostrova slnka, kde sa zrodil Viracocha, ktorý predsa stvoril svet, a kde prišiel na svet prvý Inka Manco Capac a založil túto ríšu, to sa nedá obísť. Posledný nekludný nádych z najjužnejšieho pahorku - s pohladom na Isla de la Luna, za ktorým sa vypína Ancohuma a Illampu, modré vody Titicaci, jedným okom stojac v Peru, nekonečná zvlnená zeleň terasových polí, vôňa posvätnej zeme a suchých kríkov. Dolu v prístave ma čaká seňor, malá bodka na pokojnej hladine. Stihol som všetko hlavné, čo som si naplánoval, mám pocit, že toho bolo naozaj dosť, chcem byť zrazu doma, venovať sa iným veciam a spomínať na toto všetko. Za pár minút zbieham nadol, z móla naskakujem do lode, motor zahučí, je koniec.
strana: 1 - 2 - 3
|
|
|
